Keď sa v bežnej debate spomenú odpustky, mnohým sa okamžite vybavia obrazy stredovekých kazateľov, ktorí vraj „predávali vstupenky do neba“. Pre niektorých kresťanov, najmä z protestantského prostredia, sú odpustky dôkazom, že Katolícka cirkev je hlavne o moci a peniazoch. Lenže naozaj to tak je? Alebo ide skôr o zmes historických zneužití a pretrvávajúcich mýtov, ktoré zatieňujú pôvodný zmysel krásnej duchovnej praxe?
Odpustky sú jednou z tých tém, ktoré sa dajú veľmi ľahko vysmiať – a oveľa ťažšie pokojne vysvetliť. Skúsme na chvíľu odložiť karikatúry bokom a pozrieť sa, čo vlastne Cirkev o odpustkoch učí, čo naozaj nikdy neučila a prečo majú odpustky viac spoločné s Božím milosrdenstvom než s „cirkevnou pokladničkou“.
Čo odpustky sú – a čo nikdy neboli
Katolícke učenie rozlišuje dve veci: vinu za hriech a následky hriechu. Vina je to, čo nás oddelí od Boha. Keď hriech úprimne vyznáme, Boh nám ho vo sviatosti zmierenia odpúšťa. Odpustenie viny je vždy Boží dar, zadarmo, nemožno si ho kúpiť, zaslúžiť ani vybaviť papierom.
Aj po odpustení však zostávajú následky hriechu – zranené vzťahy, zlomené srdcia, poškodený charakter, návyky, ktoré nás držia. Cirkev to nazýva časný trest – teda následky hriechu, ktoré sa ešte musia v procese očisťovania uzdraviť. Jednoduchý príklad: dieťa rozbije rodičovi okno. Otec mu odpustí a objíme ho – vzťah je zachránený. Ale okno treba aj tak opraviť a dieťa sa môže podieľať na náprave. Podobne aj Boh odpúšťa hriech, ale nás pozýva spolupracovať na uzdravení toho, čo hriech v nás a okolo nás spôsobil.
Odpustky sa týkajú práve týchto následkov, nie samotného odpustenia hriechu. Nie sú druhou, lacnejšou cestou k spáse. Predpokladajú, že človek už úprimne vstúpil na cestu obrátenia, hriech oľutoval, vyznáva ho vo sviatosti zmierenia a prijíma Božie odpustenie. Sú darom, ktorým Cirkev – z Kristovej moci a z „pokladu“ modlitieb a svätosti Krista a svätých – prosí o skrátenie alebo odstránenie tejto očistnej bolesti pre konkrétneho človeka alebo duše v očistci.
Predstavme si napríklad človeka, ktorý roky žil sebecky, ničil vzťahy a zanedbával rodinu. Úprimne sa obráti, vyspovedá sa a začne nový život. Boh mu odpúšťa vinu – ale dôsledky, vnútorné zranenia a charakterové návyky nezmiznú mávnutím prútika. Potrebuje čas, trpezlivosť, obetu a spoluprácu s milosťou. Odpustky sú ako zvláštne Božie povzbudenie do tohto procesu – nie skratka, ktorá by nahradila obrátenie.
História zneužití: čo sa naozaj stalo
Je pravda, že v dejinách Cirkvi došlo k vážnym zneužitiam spojeným s odpustkami. Najmä v neskorom stredoveku sa objavili kazatelia a praktiky, ktoré vytvárali dojem, že finančný príspevok na kostol či charitu je akoby „cena“ za odpustok. Niekedy sa k tomu pridala povrchná alebo nesprávna katechéza, takže bežní veriaci mohli nadobudnúť pocit, že sa dá „kúpiť si“ skrátenie očistca.
Je dôležité zdôrazniť dve veci. Po prvé, ani vtedy Cirkev nikdy neučila, že hriech sa odpúšťa za peniaze. Teológia odpustkov zostala taká, ako sme ju načrtli vyššie. Problém bol v ľudskej slabosti, chamtivosti, zlej praxi a zneužití dobrého nástroja. Po druhé, práve Cirkev bola tá, ktorá tieto zneužitia rozhodne odsúdila a napravila.
Tridentský koncil v 16. storočí výslovne označil odpustky za osožnú prax, ale zároveň zakázal akýkoľvek nečestný zisk spojený s ich udeľovaním. Krátko nato pápež Pius V. zrušil všetky dovtedajšie odpustky, ktoré boli akýmkoľvek spôsobom viazané na finančné transakcie či poplatky. Odvtedy je akýkoľvek „predaj odpustkov“ nielen morálne neprijateľný, ale aj priamo proti učeniu a disciplíne Cirkvi.
Ak teda niekto dnes povie: „Katolíci si kedysi kupovali odpustky,“ je férové doplniť: boli obdobia, keď niektorí cirkevní ľudia spájali odpustky a peniaze spôsobom, ktorý Cirkev neskôr jasne označila za zneužitie a zakázala. Nebola to zmena učenia, ale očistenie praxe. Podobne ako keď sa zneužije charita, fondy alebo akýkoľvek iný dobrý nástroj – problém je v ľuďoch, nie v samotnej myšlienke milosrdenstva.
Ako vyzerajú odpustky dnes
Dnešná prax odpustkov má veľmi ďaleko od karikatúry „duchovného obchodu“. Cirkev viaže odpustky na konkrétne skutky viery, nádeje a lásky: účasť na svätej omši, adorácia Eucharistie, modlitba ruženca v rodine alebo spoločenstve, čítanie Svätého písma, krížová cesta, skutky milosrdenstva voči núdznym a podobne. Mnohé z týchto skutkov môžeme konať v úplnej skrytosti a nikto za ne od nás nežiada peniaze.
Aby človek získal úplné (plnomocné) odpustky, Cirkev ho pozýva splniť niekoľko podmienok: byť v stave posväcujúcej milosti, prijať Eucharistiu, pristúpiť k sviatosti zmierenia, pomodliť sa na úmysel Svätého Otca a úprimne sa odvrátiť od každého hriechu – aj od ľahkých. Už tieto podmienky naznačujú, že nejde o „automat“, ale o cestu hlbšieho obrátenia a spojenia s Kristom a jeho Cirkvou.
Odpustky sú vždy zadarmo. Ak niekto pri príležitosti ich získania prispeje na charitu či opravu kostola, má to byť slobodný dar lásky, nie poplatok za duchovnú službu. Čím viac si Cirkev uvedomovala možné nedorozumenia, tým jasnejšie kládla dôraz práve na tento rozmer.
A čo ostatní kresťania?
Mnohí protestantskí kresťania oprávnene zdôrazňujú, že spása je dar z milosti, nie odmena za skutky. Katolícka Cirkev to plne prijíma: človek je ospravodlivený iba z Kristovej milosti, nie z vlastného výkonu. Odpustky toto učenie nijako nerušia – predpokladajú ho.
Rozdiel je skôr v jazyku a v pohľade na to, ako sa Božia milosť konkrétne dotýka nášho života. Katolík, ktorý verí v odpustky, neverí v „duchovný obchod“, ale v to, že Boh svoju milosť rozdáva aj cez viditeľnú Cirkev, cez spoločenstvo svätých, cez modlitby a obety druhých. Mnohí kresťania iných denominácií síce nepoužívajú slovo „odpustky“, ale veria, že modlitba spoločenstva, príhovor druhých a spoločné znášanie bremien má pre náš duchovný život veľký význam.
Ak sa pozrieme hlbšie, zistíme, že medzi úprimne veriacimi kresťanmi je viac spoločného, než sa zdá z povrchnej polemiky. Je pochopiteľné, že historické rany a nedorozumenia vyvolávajú aj dnes silné emócie. No práve preto má zmysel rozlišovať medzi skutočným učením Cirkvi a chybami, ktoré Cirkev sama odsúdila a napravila.
Odpustky ako pozvanie k väčšej láske
Odpustky nie sú zľavovou akciou na hriech, ale pozvaním do hlbšieho vzťahu s Bohom. Ak ich prežívame správne, učia nás niekoľko dôležitých vecí. Zároveň nám jemne pripomínajú, že na ceste obrátenia nie sme sami – nesieme sa navzájom v modlitbe a Boh nás vedie v dôvere krok za krokom.
Vďaka nim si uvedomujeme vážnosť hriechu. Keby hriech nič nespôsoboval, nebolo by čo „uzdravovať“. Odpustky nám pripomínajú, že hriech má dôsledky, ale Boh nám v nich nechce nechať samých.
Ak teda nabudúce niekto spomenie „predaj odpustkov“, môžeme pokojne priznať: áno, v dejinách Cirkvi boli chyby, niekedy veľmi bolestivé. No zároveň môžeme s rovnakou úprimnosťou dodať, že Cirkev sa z nich poučila, zneužitia odsúdila a odpustky očistila od všetkého, čo ich skresľovalo. To, čo zostalo, je hlboká a krásna myšlienka: že Božie milosrdenstvo je väčšie než náš hriech a že ho môžeme prijímať nielen sami pre seba, ale aj v solidarite s celou Cirkvou.
Pridaj komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť.